Iniciatíva ultras na tému "Kam kráča futbal v Rimavskej Sobote?"
(20.07.2012)
Návrat
Toto leto pre nás futbalových fanúšikov začalo zatiahnutím futbalového klubu do vojny medzi primátorom a poslancami mestského zastupiteľstva. Ultras Rimavská Sobota ako spoločenstvo najaktívnejších fanúšikov sa neprikláňa ani na jednu stranu tohto sporu. Neznamená to však, že je nám jedno, čo bude s našim futbalovým klubom v budúcnosti. Preto sme spísali náš názor na situáciu a riešenie problémov nielen vo futbale, ale všeobecne v športe v meste Rimavská Sobota.
O POTREBE "PROFESIONÁLNEHO" FUTBALU
Slová "profesionál" a "profesionálny" sa dnes používajú na označenie všeličoho a všelikoho. Aby bolo jasné, my si pod pojmom "profesionálny športový klub" predstavujeme obchodnú spoločnosť, ktorej príjmy plynú z ňou financovaných športových aktivít, t.j. zo vstupného, predaja suvenírov, odmien za športové výsledky a najmä využitého reklamného priestoru, predaja značky a televíznych práv. Dovoľujeme si povedať, že na celom Slovensku aspoň z časti takto funguje len niekoľko špičkových hokejových klubov, vo futbale možno Žilina a Trnava.
Ostatné kluby - najviac v tom vynikajú práve tie futbalové - sa na profesionálne len hrajú. Ak si nájdu mecenáša, platia hráčov, trénerov a ľudí okolo, zriadia sa honosné funkcie „prezident“ či „viceprezident“. Avšak zo vstupného nedokážu vyplatiť ani len podávačov lôpt, keďže na polorozpadnutý štadión a neatraktívnu súťaž nik nie je zvedavý. O slove „marketing“ ani nechyrujú. Odmeny za športové výsledky sú primeranú atraktívnosti súťaže (t.j. zanedbateľné voči výške rozpočtu). A - čuduj sa svete – o reklamu na štadiónoch či televízne práva sa nik nebije. A tak tieto kluby slúžia buď na sebaprezentáciu majiteľa („Aha, akú mám drahú hračku!“), alebo - o čom sa smie len šuškať - na prepieranie peňazí a ďalšie podvody.
V Rimavskej Sobote si hráči oficiálne zarábajú na živobytie futbalom od roku 1993. Predtým boli väčšinou zamestnaní - často aspoň naoko v rámci sponzorskej výpomoci. Čo klubu tento krok priniesol? Z pozitívnych vecí vymenujme postupy do vyšších súťaží, dokonca do pohárovej Európy, vyšší divácky záujem, zrekonštruovanie hracej plochy a zlepšenie podmienok pre tréning. Túto slastnú stránku ale postupne prevýšila stránka negatív – kvitnúcu závisť obyvateľov mesta na jednej strane a bohorovný postoj niektorých „profesionálov“ na strane druhej. To spôsobilo postupné odcudzenie sa mužstva od fanúšikov a negatívny postoj občanov mesta ku klubu. Objavil sa celý roj cudzopasníkov zvyknutých od klubu len „brať“, zanedbal sa mládežnícky futbalu upnutím sa na A-mužstvo, nedostatočne sa investovalo do samotného štadióna, ktorý napriek ambíciám nespĺňa ani zľavnené kritériá na najvyššiu súťaž. Zhrňme to – hráme vyššiu súťaž než v roku 1993 avšak so slabým fanúšikovským zázemím, nezáujmom a až nenávisťou veľkej časti obyvateľov mesta ku klubu.
Je teda čas upustiť od snáh o "profesionálny" futbal v meste Rimavská Sobota? Myslíme si že rozhodne áno. V súčasnej ekonomickej situácii a nálade v spoločnosti a vo futbalovom hnutí na Slovensku je utópiou vytvorenie skutočne profesionálneho futbalového klubu. A hrať sa na „akožeprofesionálny klub" z prostriedkov určených pre všetkých obyvateľov mesta je otvorená zlodejina! Argument "ak nebudeme mať platených hráčov, nebudeme môcť hrať druhú ligu" neobstojí, keďže v sezóne 2011/2012 druhú ligu vyhral nováčik súťaže, ktorého polovica mužstva boli poloprofesionáli trénujúci po pracovnej dobe! Trend ustupovať od „profesionálnych“ kádrov je v druhej lige bežný a objavuje sa aj v najvyššej súťaži. A ak nebudeme mať s odchovancami a hráčmi z okolia športovo na druhú ligu? Tak budeme hrať tú tretiu, alebo štvrtú. Nebude to taká tragédia, najmä ak ušetrené peniaze poslúžia mládeži a rozvoju športu v meste Rimavská Sobota.
FINANCOVANIE ŠPORTU V MESTE
Podľa informácií o ktorých sa diskutuje na internete berie futbalový klub z prostriedkov určených pre podporu športových klubov okolo 70%. V rokoch 2007 až 2010 bolo toto percento ešte vyššie. Okrem priamych príspevkov mesto financuje správu väčšiny športovísk (najmä plavárne, zimného a futbalového štadióna či telocviční v základných školách v ktorých mnohé kluby pôsobia). Je uvedené rozdelenie financií spravodlivé?
Ťažko definovať, čo je to spravodlivé. Sú športy s vysokými nákladmi na jedného športovca a i tie menej nákladné. Sú športové odvetvia, v ktorých rimavskosobotskí zástupcovia získavajú prvenstvá, sú výsledkovo menej úspešné, v ktorých je ale vyššia konkurencia. Niektoré odvetvia majú vyše storočnú tradíciu, niektoré jestvujú pár rokov. Kto si koľko zaslúži? A na základe čoho?
Nerobme si ilúzie, na konkrétnych sumách či percentách z mestského príspevku na šport sa nikdy zástupcovia športových klubov v Rimavskej Sobote nezhodnú, lebo každý vidí len svoj „dvor“ a na susedné hľadí so závisťou. My si myslíme, že prostriedky z mestského rozpočtu by mali byť v prvom rade rozdeľované podľa zásad nezávislých na dobrej vôli primátora, alebo poslancov mestského zastupiteľstva v tom ktorom volebnom období. Ďalej si myslíme, že prioritou by mala byť mládež. Z mestského rozpočtu by malo byť hradené v prvom rade pôsobenie mládežníckych družstiev v dlhodobých súťažiach a jednotlivcov v určitom počte súťaží v roku (závisí to od konkrétneho športového odvetvia) a to v položkách štartovné, cestovné a tréningová príprava (prenájom telocviční, štadiónov v meste), ktoré je možné kontrolovať a dokladovať. Ďalej by mali ísť peniaze na údržbu a rozvoj športovísk. Okrem údržby športovísk by sa malo postupne investovať do ich rozvoja (po investíciách volá futbalový štadión, dokončiť treba zimný štadión, v meste chýba aspoň jednoduchá viacúčelová hala a pod. Až tie zvyšné finančné prostriedky by sa mali rozdeliť medzi kluby ktoré o ne požiadajú zohľadňujúc kritériá v poradí divácka atraktívnosť (podľa skutočnej návštevnosti v minulom roku), reprezentatívnosť (t.j. úroveň, ktorú špičkoví pretekári klubu v minulom roku dosahovali v porovnaní s pretekármi v ostatných slovenských mestách) a napokon podľa počtu registrovaných športovcov.
Tieto zásady by znamenali dostupnejší šport pre mladých ľudí za menej peňazí ťahaných z peňaženiek rodičov, jasnejšie kritériá rozdeľovania financií, lepšiu atmosféru medzi športovými klubmi i medzi nešportujúcimi obyvateľmi a mestom.Tak by mohol futbal znovuzískať väččší počet priaznivcov. Ustúpenie od "profesionálneho" družstva mužov a transparentnejšie rozdeľovanie financií z mestského rozpočtu je ale len prvý krok k tomu.
OZDRAVENIE FUTBALOVÉHO KLUBU
Pri poznaní ekonomickej situácie v regióne a spoločenskej nálady v meste je možné očakávať neustály tlak na znižovanie príspevku mesta pre futbalový klub. V časti polemiky o financovaní športu v meste Rimavská Sobota sme to aj my predpokladali. Nie je to potrebné brať len ako negatívum. Umožní to menšiu "revolúciu" vo futbalovom klube s cieľom priblížiť ho k fanúšikom.
Jestvuje otázka, či je v meste potrebný len jeden futbalový klub. V dávnej či nedávnej minulosti v meste pôsobilo viacero klubov. Niekedy ich rivalita priniesla pozdvihnutie celkovej úrovne, inokedy bola na škodu. V súčasnej situácii vo futbalovom hnutí na Slovensku je ale rozhodne výhodnejšie udržať klub jednotný, spravujúci mužstvá mládeže, dospelých a budúcnosti možno opäť aj žien. Hlasy volajúce po súkromnom klube (kluboch), pričom terajší MŠK by sa mal venovať len mládeži nie sú v problematike celkom zorientované, keďže štart mužstva dospelých od určitej úrovne súťaží je podmienený istým počtom mládežníckych družstiev.
Zásadným krokom by mal byť návrat k činnosti ako občianskeho združenia. Transformácia občianskeho združenia na akciovú spoločnosť a neskôr na spoločnosť s ručením obmedzeným v minulosti bola vyvolaná účasťou v prvej lige, resp. ambíciami v nej pôsobiť. Dôsledkom toho je, že o osude klubu sa rozhoduje bez vypočutia hlasu jeho fanúšikov, množstvo "motajúcich sa" ľudí okolo čakajúcich na nejaké to euro namiesto dobrovoľníckej práce a boj medzi rôznymi "skupinkami" o moc nad dianím v klube namiesto cieľavedomej práce kontrolovanej členmi občianskeho združenia.
Ďalej sa zasadzujeme o návrat Slovana do názvu, keďže tento považujeme za tradičný. Športový klub Slovan vznikol v meste už v roku 1922 a hrával v mestských modro – bielych farbách. O priazeň fanúšikov musel súperiť s viacerými jestvujúcimi klubmi, avšak napriek tomu sa presadil. Neskôr, v roku 1956 bol tento názov daný čerstvo zjednotenému mestskému klubu, ktorý sa ho držal nepretržite do jesene 1995, t.j. je to klub na ktorý chodila väčšina súčasných návštevníkov futbalového štadióna. A len návratom k tradičným farbám a názvu je možné obnoviť pozitívne puto medzi fanúšikmi a klubom.
Čo ďalej chceme? Aby mužstvo bolo tvorené najmä vlastnými odchovancami, ktorí sú popri tom zamestnaní v meste a jeho okolí. Chceme aby bol v budúcnosti fanúšik o klubovom dianí pravidelne a podrobne informovaný (v dnešnej dobe internetu to nie je problém, ale ak sa dostanete na súčasnú webstránku MŠK, tak zistíte, že asi je...). Chceme, aby klub svoju "značku" cielene propagoval po meste a jeho okolí. Chceme, aby pri organizácii zápasov v maximálnej miere využíval dobrovoľnícku prácu a nie tých, ktorí čakajú na povinný "desiatok". Podporujeme snahu súčasného vedenia klubu pri zlepšovaní podmienok pre mládež. Chceme, aby bolo mužstvo dospelých orientované na výsledky a do každej súťaže nastupovalo s cieľom ju vyhrať. Súčasný "boj" o 5.miesto v tabuľke či vlažné výkony v zápasoch Slovenského pohára nám už idú hore krkom. Chceme, aby valné zhromaždenie klubu tvorili jeho členovia platiaci členské, nie poslanci mestského zastupiteľstva. Tí futbal asi nesledujú, keď sú schopní mužstvo prihlásiť do súťaže, na ktorú mu následne neschvália peniaze. Výkonnú moc v klube nech kontroluje správna rada zložená zo zástupcov troch najviac finančne prispievajúcich právnických osôb a dvoch valným zhromaždením volených členov klubu.
Výsledkom by potom bol klub, v ktorom panuje rodinná atmosféra, na ktorého chode sa podieľajú jeho fanúšikovia, na ktorý sú obyvatelia mesta Rimavská Sobota hrdí. Aký to rozdiel oproti súčasnosti!